Trocha histórie na úvod. Použitie chmeľu je v pivovarníctve vlastne celkom nová móda. Najstaršie dochované zápisy o pive sú spred 5000 rokov, oproti tomu najstaršia zmienka o použití chmeľu v pive je z 9. storočia. Celkom nedávno, však?
To, čo tvorí základ produkcie našich pivovarov (a nielen tých veľkých) v súčasnosti však s Mezopotámiou nemá veľa spoločného. Pre typického našinca je stelesnením piva ležiak plzenského typu. Nájdu sa aj takí, ktorí sa budú hádať, že to je jediné skutočné pivo.
Chmelenie klasického českého ležiaku je pomerne priamočiary proces. Sladina (medzistupeň pri varení piva pred pridaním chmeľu) sa varí vo varných kotloch po dobu 60-90 minút, v závislosti od preferencií konkrétneho pivovaru. Počas varu sa pridáva do kotla chmeľ, štandardne v niekoľkých prídavkoch.
Prečo v niekoľkých? V jednoduchosti, čím dlhšie sa chmeľ varí, tým viac horkosti pivu dodáva. Dlhým varením ale mizne jedinečný chuťový a aromatický charakter chmeľu, ten sa najlepšie zachová pri kratšom vare. Preto český pivovarnícky folklór hovorí, že ideálny počet sú 3 prídavky chmeľu, po jednom pre horkosť, chuť a vôňu.
Keď niekde vidím napísané „2krát chmelený“, tak sa len pousmejem, pretože to je o jedenkrát menej, než je štandard. Keby bol dvojnásobne chmelený, to už sa bavíme o niečom inom. Ale zaujímalo by ma – boli zdvojnásobené všetky prídavky, alebo len posledné dva? Pri varení nášho modelového ležiaku je nežiaduce prekročiť určitú hranicu horkosti, kedy sa stane pivo nevyváženým.
Čo tým celým chcem vlastne povedať – nepozerajte sa iba na čísla, ale vnímajte ich v kontexte toho, o čom hovoria. Toto je poučenie, ku ktorému sa ešte v budúcich článkoch budem vracať. Nepodliehajte expresívnym marketingovým slovám a nechajte vlastné zmysly ohodnotiť, ako sa vám páči horkosť, chuť, vôňa a celková vyváženosť.
Perlička na záver – pri degustovaní jedného z najsviežej...ups, jedného z najnovších počinov slovenského koncernového pivovarníctva sme s kamarátom zaviedli do nášho slovníka nový pojem. Teoretické chmelenie znamená, keď výrobca niečo deklaruje na obale, ale v praxi sa to celé niekde stratilo na ceste medzi surovinou a výsledným produktom.